Burleske d mol patrí k raným dielam Richarda Straussa. Skladateľ ju skomponoval v rokoch 1885-1886, keď mal iba dvadsaťjeden rokov a pôsobil v Meiningene ako asistent dirigenta Hansa von Bülowa. Jednočasťová Burleske stojí na pomedzí virtuóznej koncertantnej a symfonickej skladby. Označenie „burleska“ odkazuje na humor, nadsádzku a určitú grotesknosť. Prudká rytmická energia, náhle kontrasty a neustále transformácie krátkych motívov vytvárajú hudbu plnú nepokoja a mladistvej dravosti. Klavír je postavený do mimoriadne náročnej úlohy, keďže sa musí presadzovať proti mohutnému orchestru. Hoci ide o jednočasťovú kompozíciu, jej vnútorná štruktúra v sebe spája prvky tradičnej sonátovej formy a odľahčeného scherza. Strauss tu rozohráva dôvtipnú hru plnú paradoxov, dramatický úvod vystrieda hravá irónia, lyrické pasáže zasa bleskové virtuózne behy. Skladba sa otvárane tradičným, takmer ikonickým sólom tympanov, ktoré predstavujú hlavný rytmický motív. Klavír následne preberá rolu nielen sólového, ale často aj výrazne orchestrálneho nástroja. Mladý Strauss v tomto diele nezaprie inšpiráciu Johannesom Brahmsom, no zároveň už jasne smeruje k svojmu vlastnému, neskoršiemu symfonickému štýlu plnému tonálnej odvahy a farebnej inštrumentácie.
Štyri symfonické interlúdiá, op. 72 od Richarda Straussa predstavujú orchestrálny klenot, ktorý vznikol osamostatnením medzihier z jeho v poradí ôsmej opery Intermezzo. Táto komická a hlboko autobiografická opera mala premiéru v roku 1924 v Drážďanoch. Strauss, ktorý si k nej sám napísal libreto, v nej s humorom a iróniou spracoval skutočnú manželskú krízu, ktorú prežil so svojou manželkou Pauline. Keďže sa dej diela odohráva v množstverýchlo sa striedajúcich obrazoch, skladateľ potreboval hudobne preklenúť čas potrebný na prestavbu scén. Vytvoril tak orchestrálne interlúdiá, ktoré prepojil do samostatného štvorčasťového koncertného cyklu. Cyklus otvára časť Cestovná horúčka a valčíková scéna, ktorá spája nepokoj z odchodu s elegantnou, no zároveň ironicky pôsobiacou valčíkovou scénou. Živý a energický valčík v typickom straussovskom štýle navodzuje atmosféru bezstarostnosti, spoločenského ruchu a flirtovania. Hlboký kontrast prináša druhá časť Snívanie pri kozube. Je to intímny, lyrický a psychologický portrét osamotenia, melanchólie, nehy a túžby, pričom odhaľuje skrytú citovú hĺbku hlavnej hrdinky. Tretia časť Pri kartovom stole vracia do diela humor a rytmický nepokoj. Strauss v nej hudobne portrétuje kartovú hru skat, ktorú sám vášnivo miloval. Počuť tu napätie, riskovanie a živú debatu hráčov. Celé dielo uzatvára Šťastné rozuzlenie, ktoré prináša radostné vyvrcholenie diela.
Symfónia č. 15 A dur, op. 141 predstavuje záverečnú kapitolu symfonickej tvorby Dmitrija Šostakoviča. Skladateľ dielo dokončil v lete 1971 v priebehu iba niekoľkých týždňov počas pobytu v sanatóriu, keď čelil vážnym zdravotným problémom. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch symfónií, ktoré využívali vokálne zložky a literárny program, je táto symfónia čisto inštrumentálna. Hoci Šostakovič predpisuje plné obsadenie symfonického orchestra, s nástrojovými skupinami pracuje s mimoriadnou úspornosťou. Skladba má transparentný, často až komorný zvuk, v ktorom popri sólových sláčikových a dychových nástrojoch dominuje neobyčajne pestrá sekcia bicích nástrojov. Najfascinujúcejším rysom tohto štvorčasťového diela je rozvinutá sieť hudobných citátov. Šostakovič v nej s nadhľadomi nostalgiou vedie dialóg s dejinami hudby aj so svojou vlastnou minulosťou. Symfónia č. 15 A dur je hlbokým filozofickým rozjímaním o živote, pamäti a neodvratnom konci, ktoré namiesto jednoznačných odpovedí ponúka fascinujúce, temnotou zahalené mystérium.
