HRÁME KOMORNE I

Skladbu Fratres napísal estónsky skladateľ Arvo Pärt (1935) v roku 1977 a patrí medzi jeho najuvádzanejšie diela. Je napísaná bez pevnej stanovenej inštrumentácie a možno ju uvádzať na rôznych nástrojoch. Štrukturálne skladba pozostáva zo sledu variácií oddelených opakujúcimi sa perkusnými motívmi. Hudba pozostáva z dvoch melodických línií, ktoré sa pohybujú prevažne krokovo, a ústredného hlasu, tzv. tintinnabuli, ktorý sa pohybuje v rámcimolového trojzvuku. Zdanlivá jednoduchosť skladby sa riadi prísnymi matematickými pravidlami, ktoré určujú pohyb hlasov, dĺžku melódie a fráz a striedanie taktových označení.

Dánsky skladateľ Martin Lohse (1971) študoval na Kráľovskej hudobnej akadémii v Kodanikompozíciu a hudobnú teóriu u Hansa Abrahamsena a Nielsa Rosing-Schowa. Ako avizuje názov jeho diela, ide o rozsahovo miniatúrny koncert o troch častiach: Allegro - Andante - Allegro, inšpirovaný barokovou hudbou, najmä tvorbou Antonia Vivaldiho a s niekoľkými nečakanými zvratmi, najmä v závere skladby.

Lewis Murphy (1982) patrí k výrazným predstaviteľom mladšej generácie škótskych skladateľov. Študoval na Royal Conservatoire of Scotland a neskôr na Royal College of Music v Londýne u Marka-Anthonyho Turnagea. O svojej skladbe Breathing Space z roku 2019 napísal: „Toto dielo je inšpirované témou domova. Pre mňa je domov miestom uvoľnenia, kde človek môže spomaliť a uniknúť stresu sveta, kde je možné všetko nechať taka jednoducho dýchať. Hudba tu vytvára organickú textúru, ktorá je občas prerušená krátkymi „nádychmi“.

Jevgenij Iršai (1951) sa narodil v Leningrade. Od roku 1991 žije a pracuje na Slovensku. V súčasnosti pedagogicky pôsobí na VŠMU v Bratislave. Tvorbe pre sólový akordeón i v jeho spojení so sláčikovými nástrojmi sa Iršai venuje pomerne intenzívne. V jeho skladateľskom portfóliu sa nachádza takmer dvadsať diel pre tento nástroj v rámci sólovej, komornej i orchestrálnej hudby. Premiéra jeho nového diela „…Know Not Whither…Know Not What…“ pre violu a akordeón sa zároveň nesie v znamení jeho tohtoročného životného jubilea.

Najhlbšie orchestrálne nástroje sa v skladbe Suita pre štyri kontrabasy stávajú plnohodnotným komorným ansámblom. Austrálsky skladateľ, pedagóg a dirigent Colin Brumby vytvoril túto suitu v roku 1975. Brumby pristupuje ku kontrabasom ako ku štyrom rovnocenným hlasom, ktoré môžu vytvárať hustú textúru, ale aj vystupovať v samostatných melodických či rytmických líniách. Skladateľ využíva kontrasty registrov, dynamiky a rytmického pohybu a vytvára z nástrojov neobyčajne flexibilné komorné teleso. Suita pozostáva zo štyroch častí, ktoré prinášajú rozdielne tempové a výrazové charakteristiky. Úvodná časť je označená ako Allegro, po ktorej nasleduje pomalé Larghetto. Tretia časť prináša opäť živší pohyb a záverečná sa vracia k pomalšiemu tempu. Striedanie rýchlych a pomalých úsekov vytvára pestrý dramaturgický oblúk diela a ukazuje kontrabas v rozsiahlejškále jeho výrazových možností.

V úprave Schubertovej piesne Erlkönig od Daniela Sundyho pre štyri kontrabasy sa pôvodný kontrast medzi hlasom a klavírom premieňa na dialóg štyroch rovnocenných nástrojov. Hlboký register kontrabasov zároveň radikálne mení farebnosť Schubertovej hudby a hudobný text, ktorý bol v pôvodnej verzii založený na spojení ľudského hlasu a klavírnej virtuozity, získava tmavší, komornejší a miestami až zlovestný charakter.

Štyri kvartetá, op. 12 nemeckého skladateľa Detleva Glanerta patria k jeho raným komorným dielam. Skladba vznikala v rokoch 1984-1986 a je určená pre nezvyčajné obsadenie štyroch kontrabasov. Glanert rozdelil dielo do štyroch kontrastných častí s názvami Ballade, Walzer, Chanson a Romanze. Pohráva sa v ňom s podobami a žánrovými asociáciami európskej hudobnej tradície. Kontrabasy tu strácajú svoju obvyklú úlohu základného piliera orchestrálneho zvuku a stávajú sa štyrmi rovnocennými komornými hlasmi. V rámci pestrého rozvrstvenia partov vzniká v hudbe obdivuhodná, polyfonicky členená faktúra.