HRÁME KOMORNE II

Divertimento op. 37 pre flautu, hoboj a klarinet patrí k najznámejším komorným skladbám anglického skladateľa Malcolma Henryho Arnolda. Dielo vzniklo v roku 1952. Trojica nástrojov s odlišným charakterom a farebnosťou poskytla Arnoldovi priestor na mimoriadne koncentrovanú prácu s melodikou, rytmom a kontrastom. Skladba má šesť krátkych častí.Úvodné Allegro energico je dravé a rytmicky precízne, začína sa výraznou fanfárou a postupne rozvíja živú polyfónnu súhru troch nástrojov, kým nasledujúce Languido predstavuje komornejšiu, lyrickú atmosféru. Vo Vivace sa do popredia dostáva klarinet, ktorého pohyblivá figurácia dodáva časti scherzový charakter. Andantino prináša upokojenie a kantabilné línie dychových nástrojov. Po ňom nasleduje slávnostné Maestoso, v ktorom Arnold opäť narába s výraznými fanfárovými motívmi. Záverečné Piacevole uzatvára dielo v pokojnej a uvoľnenej nálade.

Franz Danzi bol významný nemecký hudobný skladateľ a dirigent, ktorý stál na pomedzí klasicizmu a raného romantizmu. Spolu s Antonínom Rejchom sa stal zakladateľom moderného dychového kvinteta. Jeho Dychové kvinteto B dur, č.1, op. 56, ktoré Rejchovivenoval, je majstrovským dielom tohto žánru, v ktorom jednotlivé nástroje vedú rovnocenný a farebný dialóg. Štvorčasťová kompozícia vychádza z klasického modelu. Prvé Allegrettopôsobí veľmi elegantne. Má podobu sonátovej formy a predstavuje hlavný tematickýmateriál, ktorý Danzi ďalej rozvíja. Melancholické Andante con moto prináša kontrast k pohyblivosti prvej časti. Nasleduje hravá časť Menuetto. Allegretto s kontrastným triom a napokon záverečné virtuózne a radostné Allegretto, ktoré je vystavané ako živé rondo. Danziho dychové kvinteto predstavuje pozoruhodný príklad neskoroklasicistického komorného myslenia a jednu z raných etáp vývoja repertoáru pre toto obsadenie.

Nemecký skladateľ Carl Reinecke svoj hlboký cit pre inštrumentálne farby a komornú súhru naplno pretavil do svojej neskorej tvorby pre dychové nástroje, ktorej vrcholom je Okteto B dur, op. 216. Skladba vznikla v roku 1892, v období Reineckeho plnej kompozičnej zrelosti, keď mal autor 68 rokov. Dielo vzniklo pravdepodobne na podnet slávneho francúzskeho flautistu a dirigenta Paula Taffanela. Ten v Paríži viedol renomovanú Komornú spoločnosť pre dychové nástroje a systematicky inicioval vznik nových diel pre dychové ansámble u popredných európskych autorov. Z hľadiska inštrumentácie sa Reinecke rozhodol pre vtedy novátorskú modifikáciu tradičného klasicistického obsadenia, známeho ako „Harmoniemusik“, ktoré tvorili dvojice hobojov, klarinetov, lesných rohov a fagotov, pričom jeden z dvoch hobojov nahradil flautou. Dielo je rozvrhnuté do štyroch kontrastných častí, v ktorých sa strieda nemecká kompozičná precíznosť s atmosférou parížskej elegancie.