LÁSKA, SMRŤ A VZKRIESENIE

Wagnerova opera Tristan a Izolda, dokončená v roku 1859, patrí k najzásadnejším dielam dejín hudby. Je príbehom o zakázanej láske, túžbe a smrti, pričom skladateľ v nej vytvoril hudobný jazyk, ktorý výrazne prekročil hranice dovtedajšej romantickej harmónie. Predohra a Izoldina smrť z lásky, ktoré sa dnes často uvádzajú ako samostatná koncertná skladba, predstavujú veľkolepý hudobný oblúk. Úvod predohry patrí k vrcholným momentom romantickej hudby. Takzvaný „tristanovský akord“ sa stal symbolom hudobného napätia a nenaplnenej túžby. Celá hudba je založená na neustálom odkladaní rozuzlenia, melódie sa vynárajú, rozvíjajú a opäť zostávajú nedokončené, akoby sa hudba sama nedokázala uspokojiť. Izoldina smrť z lásky, záverečná časť opery, vychádza z Izoldinho monológu v poslednej scéne. Izolda v ňom nevníma smrť ako tragický koniec, ale ako prechod k absolútnemu splynutiu s milovaným človekom. Skladba stelesňuje hudobnú víziu ľudskej túžby, ktorá nachádza svoje konečné naplnenie až za hranicou života.

Štyri posledné piesneskomponoval Richard Strauss v roku 1948, krátko pred svojou smrťou, vo veku osemdesiatich štyroch rokov, hoci pôvodne tieto piesne nezamýšľal ako cyklus. Siahol v nich po poézii, ktorá sa sústreďuje na prírodu, plynutie času, starnutie, únavu a blízkosť smrti.   Piesne sú pôvodne napísané pre sólový soprán a veľký orchester, pričom Strauss v nich vytvára mimoriadne bohatú zvukovú paletu. Vokál sa často vznáša nad orchestrom v širokých, lyrických frázach, zatiaľ čo jednotlivé nástroje prinášajú jemné farebné detaily. Charakteristická je predovšetkým Straussova schopnosť vytvoriť dojem nekonečne plynúcej melódie, v ktorej sa hranice medzi piesňou a symfonickou hudbou takmer stierajú. Strauss tu využíva jeden zo svojich typických symbolov, postupne sa rozjasňujúci orchestrálny záver, v ktorom sa objavuje motív pripomínajúci jeho operu Smrť a vykúpenie.

Totenfeier(Smútočná slávnosť), je orchestrálne dielo Gustava Mahlera, ktoré predstavuje pôvodnú podobu prvej časti jeho Symfónie č. 2 c mol „Vzkriesenie“. Mahler ho skomponoval v roku 1888 a pôvodne ho zamýšľal ako samostatnú symfonickú báseň. Neskôr sa stalo úvodnou časťou tejto rozsiahlej symfónie, jednej z Mahlerových najvýznamnejších partitúr. Mahler pri práci na symfónii neskôr vykonal viacero zásahov do orchestrácie a hudobnej výstavby tejto časti. Jej samostatná verzia  umožňuje nahliadnuť do procesu, pomocou ktorého sa Mahlerova hudobná predstava postupne premenila na monumentálnu symfonickú koncepciu. V Totenfeier možno nájsť základné črty jeho osobitého štýlu, prudké kontrasty, dramatické výbuchy, pochmúrne pochodové rytmy, lyrické epizódy i neustály zápas medzi napätím a upokojením.