LESNÝ ROH A TANCE STREDNEJ EURÓPY

Koncert pre lesný roh a orchester B dur, op. 91 patrí k najznámejším dielam ruského skladateľa Reinholda Glièra. Glière ho skomponoval v roku 1951, v období, keď už mal za sebou rozsiahle skúsenosti so symfonickou, opernou i baletnou tvorbou. Prvá časť diela je vystavaná na tradičnom sonátovom pôdoryse, ktorý však Glière napĺňa široko klenutou melodikou a kontrastnými epizódami. Druhá časť je charakterizovaná lyrickým výrazom, kým finále stavia na rytmickej živosti, virtuóznej pohyblivosti a brilantnej spolupráci sólistu s orchestrom a smeruje k efektnému záveru.

Symfonická suita vznikla v rokoch 1932–1933 a patrí k raným orchestrálnym dielam Ľudovíta Rajtera, ktoré ešte výrazne odrážajú hudobné prostredie jeho štúdií u Ernő Dohnányiho na Lisztovej akadémii v Budapešti. V Rajterových raných skladbách možno sledovať stret neskororomantickej tradície s podnetmi maďarskej hudobnej kultúry. Ľudové prvky sa stávajú zdrojom rytmickej energie a melodickej osobitosti, pričom dielo charakterizuje formová kompaktnosť a osobitá invenčná pôsobivosť. Rajter zároveň preukazuje zmysel pre orchestrálnu farbu, rytmickú živosť, melodickosť a schopnosť pretaviť podnety stredoeurópskej hudobnej tradície do osobitého symfonického jazyka.

Rumunské tance patria medzi najobľúbenejšie diela Bélu Bartóka. Pôvodne šlo o suitu pre klavír so šiestimi krátkymi skladbami, ktorú Bartók vytvoril v roku 1915. Jej orchestrálna verzia vznikla o dva roky neskôr. Jadrom tohto cyklu sú autentické rumunské melódie, ktoré skladateľ nahral v dedinách v Transylvánii, pričom zachoval ich pôvodnú melódiu a rytmickú štruktúru. Tempovú charakteristiku priviedol do krajných možností výrazu a z rýchlych tancov je v jeho poňatí doslova strhujúci vír hudby, kým  pomalé melódie nechal vyniknúť vo voľnom a rozvláčnom tempe.

Prvky maďarskej ľudovej hudby tvorili odjakživa stredobod pozornosti tvorby maďarského skladateľa Zoltána Kodálya. Jeho Tance z Galanty vychádzajú z ľudovej hudby okolia Galanty, kde Kodály niekoľko rokov žil. Dielo vychádza z dvojčasťovej štruktúry - pomalej introdukcie a série štyroch rýchlych tancov s typickými, podmanivými tanečnými rytmami, pripomínajúcimi žáner regrútskych piesní, ktoré Kodályho inšpirovali. Introdukciu tvorí trojdielna pomalá časť s orchestrálnym úvodom, kadenciou a následným vznešeným úsekom Andante maestoso, po ktorých nasleduje rýchla časť, ktorá predstavuje sled dynamických a brilantných tancov v  typicky synkopovaných rytmoch.