Predohra k opere Rienzi patrí k Wagnerovým najpopulárnejším orchestrálnym skladbám. Opera vznikla v rokoch 1838-1840 podľa príbehu o rímskom tribúnovi Rienzim, ktorý sa v 14. storočí pokúsil obnoviť republiku a obmedziť moc rímskej aristokracie. Wagner v Rienzimvychádzal z tradície francúzskej veľkej opery, zároveň však ukazuje spôsob práce s orchestrom a dramatickým motívom, ktorý bude neskôr charakteristický pre jeho hudobnédrámy. Predohra je majstrovským sumárom celého dramatického deja opery a dokonale stelesňuje lesk, energiu a pátos mladého autora. Hneď v úvode zaujme výrazný vstup trúbky, ktorý je signálom k povstaniu rímskeho ľudu proti utláčateľom. Po tomto dramatickom úvodezaznieva nádherné sláčikové spracovanie Rienziho modlitby z piateho dejstva, v ktorej sahrdina obracia k Bohu s prosbou o ochranu Ríma. Pokojnú atmosféru modlitby však náhle strieda energická časť Allegro con brio, kde Wagner spracováva motív bojového pokrikurímskych povstalcov. Predohra nakoniec vrcholí v triumfálnom pochode, ktorý oslavuje ideu slobody, hoci v kontexte celého príbehu nesie aj trpkú príchuť budúcich tragických udalostí. Predohra k opere Rienzi je dokonalou syntézou talianskej spevnosti, francúzskej orchestrálnejpompéznosti a rodiaceho sa nemeckého dramatizmu.
MendelssohnovKoncert pre husle a orchester e mol patrí ku skladbám, ktoré zásadnýmspôsobom zmenili podobu romantického koncertu. Skladateľ ho dokončil v roku 1844. Už prvé takty prinášajú jeden z najpozoruhodnejších momentov diela. Namiesto tradičnéhoorchestrálneho úvodu vstupujú husle takmer okamžite s hlavnou témou, ktorá sa vynára z ticha s naliehavosťou a vášnivosťou prejavu. Prvá časť Allegro molto appassionato spájadramatické napätie s brilantnou virtuozitou. Pokojná, spevná atmosféra nasledujúcehoAndante pripomína Mendelssohnove Piesne bez slov a predstavuje lyrické jadro koncertu. Tretia časť Allegretto non troppo – Allegro molto vivace nadväzuje bez prestávky a premieňalyrickú náladu na ľahký, žiarivý pohyb. Jej brilantná virtuozita, rýchlosť a tanečná iskra patriak najcharakteristickejším prejavom Mendelssohnovho štýlu. Koncert je dokonalou syntézou klasickej vyváženosti a romantického citu, v ktorej sa virtuozita nestavia na obdiv, ale slúžihlbokému umeleckému výrazu.
Brucknerova Symfónia č.3 d mol býva nazývaná aj „wagnerovská“ a patrí k autorovým najzaujímavejším dielam. Jej prvá verzia obsahovala celý rad citovaných wagnerovských tém, ktoré skladateľ neskôr odstránil ako priveľmi nápadnú formu holdu Wagnerovi. V symfónii zreteľne vidieť emocionálne zdroje Brucknerovej hudby. Monumentálne formové princípy a charakter tematiky poukazujú na Beethovena, široké a plynulé melodické oblúky sú príbuznéso Schubertom, wagnerovské sú zasa harmonické a orchestrálne farby. No celok diela, jeho koncepcia a charakter dávajú symfónii vlastný, typický brucknerovský ráz. Hudba je založená na veľkých kontrastoch medzi dramatickými výbuchmi a lyrickejšími plochami. Brucknerpritom uplatňuje typickú techniku postupného narastania hudobnej energie a z krátkehomotívu dokáže vybudovať mohutný orchestrálny vrchol. Jeho hudobný čas je pritom odlišný od tradičnej dramatickej logiky, hudba sa často neponáhľa k cieľu, ale necháva jednotlivé myšlienky rozvinúť v širokých oblúkoch.
