SIBELIOVA PIATA

Východoslovenská predohra, op. 22patrí k raným orchestrálnym dielam Dezidera Kardoša a výrazne sa v nej prejavuje jeho záujem o hudobné tradície východného Slovenska. Predohra vznikla v roku 1951 a Kardoš v nej definitívne vykryštalizoval svoj osobitý štýl. Ten rozvinul  v  dielach, akými sú Východoslovenské tanečné scény op. 20 či kompozície pre SĽUK. Dielo je vystavané na razantných kontrastoch, výraznej rytmike a živom orchestrálnom pohybe. Kardoš naplno  využíva farebné možnosti veľkého symfonického aparátu. Vplyv ľudovej hudby sa prejavuje v rázovitých melodických a rytmických prvkoch, ale aj v dravej živelnosti a bezprostrednosti hudobného výrazu. Hudba doslova pulzuje v ostinátnych rytmoch a synkopách, ktoré plynú v strhujúcom tempe. Kardoš pozoruhodne previedol pôsobivú melodiku i modálne harmonické cítenie ľudových piesní do originálneho autorského tvaru.

Bohuslav Martinů patrí k najvýznamnejším zjavom hudobnej moderny 20. storočia. Jeho tvorba v sebe jedinečným spôsobom spája vplyvy českej ľudovej melodiky, francúzskeho impresionizmu a neoklasicizmu. Koncert pre dva klavíry a orchester vznikol na začiatku roka 1943 počas skladateľovho exilu v USA. Skladba vznikala v pohnutých časoch druhej svetovej vojny a Martinů o diele napísal, že v ňom chcel vyjadriť odvahu, vzdor a pevnú vieru v lepšiu budúcnosť. Formovo sa dielo výrazne inšpiruje barokovým žánrom concerta grossa. Namiesto klasického súperenia dvoch sólistov s orchestrom tu oba nástroje pôsobia ako homogénny celok, ktorý je s orchestrálnym telesom v živom a stále dynamickom dialógu. Martinů v tomto diele kladie na oboch interpretov extrémne nároky v zmysle čistej, brilantnej virtuozity a absolútnej rytmickej synchronizácie.

SibeliovaSymfónia č. 5 Es dur, op. 82patrí k najpopulárnejším a najčastejšie uvádzaným dielam tohto fínskeho skladateľa. Vznikala uprostred zúriacej prvej svetovej vojny a v čase, keď skladateľ prechádzal hlbokou vnútornou umeleckou krízou. Konfrontovaný s radikálnymi modernými prúdmi, aké reprezentovali Schönberg či Stravinskij, sa Sibelius rozhodol zostať verný neskororomantickému tonálnemu jazyku, no posunul ho k jedinečnej štrukturálnej čistote a monumentálnosti. Zreteľná je Sibeliova inšpirácia severskou prírodou, ktorá tu vystupuje ako mohutná tvorivá sila. Skladba fascinuje organickým vývojom a namiesto klasických uzavretých tém pracuje s drobnými tematickými fragmentmi. Tie sa v priebehu kompozície spájajú a vrstvia na seba ako prúdy, zlievajúce sa do mohutného a fascinujúceho riečneho toku.