VŠETKO NAJLEPŠIE, NORBI!

Skladateľ Norbert Bodnár k svojim skladbám napísal: „Aeternus je v preklade „večný, trvalý“.  Skladba vznikla na objednávku ŠFK k môjmu 70. výročiu. Názov pôsobí veľavravne, no spomínaná „večnosť“ sa týka večnej harmónie, melódie, ustálených foriem – teda niečoho, čo vývoj hudby počas stáročí priniesol  (a čo považujem za to najlepšie, čím nás  barok, klasicizmus a romantizmus mohli obdarovať). Preto je Aeternus  dielom neo-návratov, ako je mojím zvykom – kombinujem štýly, je tam tiež trochu jazzu, kontrapunktu, aj experimentov, ktoré majú pôvod v 20. storočí (aleatorika, klastre). Forma sonáty je akýmsi rámcom, ktorý obsiahol môj dialóg s Beethovenom, Mozartom, ale tiež s Bartókom, Bernsteinom a Coplandom. Snažil som sa napísať dielo, ktoré neodradí poslucháča na ceste za nekonečnou harmóniou umenia a bytia. Je to možno veľa, ale čo už s načatým večerom... Aeternus zaznie v svetovej premiére.

Koncert pre klavír a orchester č.1 je dielo o dva roky staršie ako Aeternus, odznie v košickej premiére. Vždy som sa snažil obsiahnuť (skúsiť si) všetky možné formy a žánre a niekedy v roku 2023 som zistil, že mi chýba  koncert pre klavír a orchester. Tak prišlo rozhodnutie spraviť to. Som priateľom všetkého „klasického“ – preto má Koncert tri časti (určitou zábavnou skutočnosťou je poradie, v akom som časti písal – najprv druhá časť, potom tretia a až na koniec prvá časť). Príčinou je Koncert pre klavír č.3  od B. Bartóka – jeho druhá časť má tú správnu náladu, ktorú som sa pokúsil evokovať. Ostatní „kamaráti“ (tretia a prvá.časť) dorazili neskôr. V  mojom Koncerte je tiež veľa melódie, harmónie, kombinovania štýlov (niekedy sa tomu  vraví eklekticizmus) - bez týchto tvárnych zložiek si hudbu neviem predstaviť. Zároveň som sa snažil, aby mal sólista čo „predviesť“, aby to nebola kakofónia ani minimal. Dúfam, že sa tento zámer vydaril.“

Francis Poulenc patrí k najvýraznejším predstaviteľom francúzskej hudby 20. storočia. Jeho Sinfonietta vznikla v rokoch 1947-1948. Dielo je charakteristické ľahkosťou, tanečnosťou a eleganciou, ktoré sú pre Poulencovu hudbu typické. Skladateľ pri práci s orchestrom doprial jednotlivým nástrojovým skupinám značnú farebnú a rytmickú samostatnosť. Štvorčasťová kompozícia je plná expresívnych momentov a nečakaných zvratov. Úvodné Allegro con fuoco prináša energiu, ostrosť a typicky poulencovský zmysel pre humor, zatiaľ čo druhá časť Molto vivace pôsobí ako elegantné a miestami až groteskné scherzo. Andante cantabile odhaľuje lyrickejšiu stránku skladateľovej osobnosti a v záverečnom Très vite et très gai sa hudba opäť rozžiari v oslnivom rytmickom víre. Poulenc v diele zámerne využíva náhle zmeny nálad, výrazné akcenty a zvukové kontrasty a výrazne nadväzuje na tradíciu francúzskej baletnej hudby a klasickej symfónie. Za ľahkosťou a espritom hudby sa skrýva sofistikované kompozičné majstrovstvo a osobitá poetika skladateľa, ktorý dokázal spojiť francúzsku eleganciu s moderným hudobným jazykom.