Košická hudobná jar prichádza túto nedeľu 9. júna o 19:00 v Dome umenia s inscenovaným projektom Schwanengesang D957/Labutia pieseň. Súbor vizuálneho, hudobného a dramatického umenia hovorí o osude ženy, ktorej diagnostikovali rakovinu prsníka. Chce bojovať – v prvom rade preto, aby sa mohla starať o syna s autizmom. O hlbokom príbehu, ktorý k divákovi kráča pomedzi Schubertov dojemný piesňový cyklus Labutia pieseň, sme sa rozprávali s režisérom Petrom MAZALÁNOM.
>>> VIAC INFORMÁCII O KONCERTE <<<
Pôvodne som projekt chcel koncipovať ako dielo o transplantácii. Keď orgán človeka, ktorý je v podstate mŕtvy, zachráni telo živému človeku, to mi príde veľmi poetické. Navyše, žijeme v časoch hoaxov a lavírujeme medzi vedou, faktami, fikciami a výmyslami. Práve tento projekt mal hovoriť o tom, že veda je tak ďaleko, veď mŕtvy človek dokáže pomôcť niekomu, kto stojí na hranici života a smrti. V kontexte relativizovania súčasnej medicíny a vedy som to považoval za dôležité. Ale prišla skutočnosť, ktorá mi bola veľmi blízka a ani sa nevzďaľovala od vedy a medicínskeho prostredia. Bol to príbeh mojej sestry Veroniky, ktorej minulý rok v lete diagnostikovali rakovinu prsníka. Potom som začal pracovať na tomto diele s dovolením mojej sestry, nebol to náš prvý projekt.
Čo všetko divákovi odkazujete Vašim projektom, v ktorom si vypočujeme rovnomenný piesňový cyklus v podaní speváka Petra Kellnera a korepetítora Róberta Pechanca?
Inak, aj ja som tú ťažkú diagnózu intenzívnejšie precítila, až keď išlo o moju kamarátku. Zhodou okolností, tiež mala rakovinu prsníka.
Keď hovoríte o tých priateľkách, tak na našom predstavení bolo niekoľko žien, dievčat, ktoré prekonali rakovinu. Je toho strašne veľa, naozaj, iba moje tri kamarátky, z toho jedna spolužiačka z gymnázia, boli naozaj veľmi dojaté a zasiahlo ich to. Toto dielo zasiahne aj ľudí, ktorých sa rakovina bytostne netýka, no predovšetkým tie zachránené bytosti.
Ako sa Vaša sestra spätne pozerá na rozhodnutie odkryť svoj osud verejne?
Že to bolo prínosné a myslím si, že jej to urobilo dobre. Hovoriť o veciach a netlačiť to v sebe je to najlepšie a pôsobí to podľa mňa istým spôsobom terapeuticky. Myslím si, že jej pomohlo vedieť, že v publiku sedia ženy, ktoré prekonali rovnakú chorobu. Podobne je to s autistickým dieťaťom. Jednoducho viete, že nie ste v tejto situácii sami, že sú okolo vás ľudia, ktorí zdieľajú podobné osudy.
Táňa Pauhofová v inscenácii stvárňuje Vašu sestru, no objaví sa v nej aj ona samotná?
Áno sestru uvidia diváci v projekcii, ale zároveň je aj na tom predstavení.
Ako padol výber herečiek pre Schwanengesang D957/Labutia pieseň?
S Janou Oľhovou robím už dlhodobo, je to veľmi hĺbavá osoba a aj v súkromní je mimoriadne ľudská a príjemná, spoľahlivá, profesionálna a inšpiratívna. To isté platí aj o Táni, oslovil som ju teraz po prvýkrát a som rád, že som tak spravil, lebo sa s ňou pracovalo veľmi dobre – ľudsky aj profesne.
Kontakt pre médiá:
Jana Tomalová, PR manažérka ŠFK
+ 421 918 802 101, jana.tomalova@sfk.sk
