Hudobnícke remeslo sa nezačína na pódiu. Rodí sa pomaly a dávno predtým: postupným drilom, makačkou a neraz aj slzami. No potom, o nespočetne veľa precvičených hodín neskôr, je to už vzťah, životný štýl, ale aj relax. Zoznámte sa s nerozlučnou dvojicou: flautou a Júliou Burášovou, vedúcou skupiny fláut a prvou hráčkou v orchestri Štátnej filharmónie Košice (ŠFK).
Nie len práca, ale aj relax a skutočný vzťah k svojmu nástroju. Som s ňou prepojená celý život.
A vlastne, prečo práve flauta?
Dali mi ju do ruky rodičia – ocko bol fagotista a mamka je klaviristka. Mali sme teda v rodine aj dychový nástroj. A súbežne som vyštudovala aj klavír, čiže tak sa to nejako podelilo.
Ak by Tvoja flauta vedela rozprávať, čo by asi o Tebe prezradila?
Možno by povedala, že to so mnou nemala vždy jednoduché. Na základnej umeleckej škole som sa po prechode zo zobcovej na priečnu flautu pár mesiacov veľmi trápila, na ten čas celkom nerada spomínam. Krízu som mala aj na konzervatóriu pred maturitou. Boli chvíle, keď som sa hnevala aj ja na ňu a mala chuť ju vyhodiť z okna.
Flauta sa určite mohla cítiť veľmi preťažovaná. Strávili sme spolu nekonečné hodiny cvičenia. Postupne sme sa spoznávali a vytvorili si naozaj krásny, až intímny vzťah. A funguje nám to stále.
V 58. sezóne žijeme heslom Nástroj v správnych rukách. Orchestrálne hranie je poctivé remeslo v talentovaných a pracovitých rukách. Čo všetko majú také ruky za sebou?
Tvrdú makačku. Až tak by som to nazvala. Naozaj dlhé hodiny práce, aby sa ruky stotožnili s klapkami, ja s nástrojom a aby som ho vedela dokonale ovládať. Našťastie som nikdy nemala problém s nátiskom, teda koordináciou pier, svalstvom okolo úst, čeľuste a jazyka. Ale ďalšia vec je dychová a prstová technika. To si človek musí oddrieť, odmakať, odcvičiť, oddrilovať a často aj so slzami v očiach a s nechuťou.
Mala som prísnych pedagógov, ktorí ma nenechali ísť ďalej, pokiaľ som etudu nenacvičila dokonale. Profesora na doktorandskom štúdiu nezaujímali žiadne moje nálady ani fyzická indispozícia, za každých okolností sa pracovalo na 100 percent. Ale dnes už viem, že ma to všetko vo veľkej miere pripravilo do života.
Môj ocko bol riaditeľom konzervatória a brával ma na koncerty do filharmónie každý štvrtok. Som teda dosť úzko spätá s našou inštitúciou. Na vysokú školu som odišla do Banskej Bystrice, stážovala som v Paríži a Frankfurte nad Mohanom, zažila som aj veľké mestá a na Slovensku som si ešte urobila aj doktorandské štúdium. Vždy som mala sen hrať v orchestri aj sólovo.
No a opäť tu mal veľkú úlohu môj ocko – ten ma prihlásil na konkurz do ŠFK. Bolo to náročné, prišlo veľa uchádzačov, ale podarilo sa mi ho s veľkým odhodlaním úspešne absolvovať.
Máš predkoncertný rituál?
Keď som bola mladšia a hrávala sólové koncerty, mojím rituálom bol najmä pokoj – už niekoľko dní pred vystúpením. Samozrejmosťou bol kvalitný spánok, pitný režim a v deň koncertu aj krátky popoludňajší oddych. Dnes to už s deťmi a popri práci v orchestri nie je ľahké. Reálne je to o vnútornom nastavení a práci s psychikou, aby sa človek vedel sústrediť po generálke a večer podať čo najlepší výkon.
Čo Ťa na flautovej skupine a celkovo na dychoch baví najviac?
Mám rada, keď máme v skupine podobnú farbu tónu, záleží to vo veľkej miere od spôsobu hrania, ale aj od značky a kvality nástroja. A v rámci všetkých dychov mám úplne najradšej, keď sa namixuje moja obľúbená kombinácia prvých hráčov dychových sekcií. Nejde o to, že by bol niekto lepší a niekto horší hudobník – ale o to, že nám to všetko harmonizuje a ladí prirodzene od prvého momentu na skúške.
>>> Kalendár podujatí Štátnej filharmónie Košice <<<
Nástroje sú v dobrých rukách. A aj klasika je v dobrých rukách – v rukách ŠFK. Čo je pre Teba z našej klasiky hráčsky a poslucháčsky najzaujímavejšie?
U mňa sa to prelína a tiež sa to časom mení. Určite na to vplýva aj pôsobenie v orchestri. Zbožňujem barokové diela, ktoré sa u nás ale veľmi málo hrajú, keďže sme symfonický orchester. Kedysi som inklinovala skôr ku klasicizmu. Dnes som sa už posunula, dá sa povedať, k ťažším kusom, k veľkým symfonickým dielam Prokofieva, Rachmaninova, Stravinského či Mahlera. Sú veľmi náročné, vrátane flautových partov. Ale nie sú to pre mňa strašiaky, každá nová vec je pre mňa výzvou.
Som však otvorená aj iným žánrom. Popri klasickom repertoári sa aktívne venujem komornej hudbe, s ktorou pravidelne účinkujem na festivaloch v Poľsku, ale aj projektom presahujúcim do filmovej a populárnej hudby, napríklad s tvorbou Stinga či Bryana Adamsa.
Ale klasika je pre mňa určite top.
____________________
Kontakt pre médiá:
Jana Tomalová, PR manažérka ŠFK
+ 421 918 802 101,
jana.tomalova@sfk.sk
