Koncert pre dvoje husle d mol BWV 1043 patrí k absolútnym vrcholom Bachovej inštrumentálnej tvorby a patrí medzi najpopulárnejšie diela neskorého baroka. Dielo reprezentuje dokonalú syntézu vtedajšieho talianskeho štýlu, najmä vplyvu Antonia Vivaldiho a Bachovho vlastného, hlboko prepracovaného nemeckého kontrapunktu. Na rozdiel od tradičných koncertov, kde jeden sólista súperí s orchestrom, tu Bach stavia do popredia dvarovnocenné nástroje. Tie spolu neustále komunikujú, splývajú, imitujú sa a vedú fascinujúci hudobný dialóg. Dielo sa otvára energickou, fugátovou témou v orchestri, ktorú vzápätí preberajú obaja sólisti. Hudba je plná rytmického náboja a prísnej polyfónnej štruktúry, kde si obaja interpreti odovzdávajú virtuózne pasáže s dychberúcou rýchlosťou. V druhej časti vytvára rytmicky pokojný doprovod v štýle siciliany priestor pre nádhernú kantilénu. Záverečná časť je charakteristická bravúrnym imitovaním oboch sólových hlasov, pričomdynamické témy sa striedajú v strhujúcom tempe.
Z Bachovho pôvodného Koncertu d mol BWV 1059 pre hoboj sa zachoval iba fragment prvých deviatich taktov, zapísaný v jeho rukopise. Zvyšok diela je známy vďaka neskoršiemu prepracovaniu jeho hudobného materiálu do podoby Koncertu pre čembalo a orchester d mol. Na základe týchto prameňov vznikli moderné rekonštrukcie koncertu pre hoboj. Skladba pravdepodobne súvisí s Bachovým pôsobením v Köthene. Rekonštrukcia koncertu vychádza z trojčasťového modelu Allegro-Adagio-Presto. Prvá časť je postavená na výraznom ritornelovom princípe, orchestrálne návraty základného materiálu sa striedajú so sólovými epizódami, v ktorých hoboj získava priestor na melodickú i figuratívnu invenciu. Najväčší výrazový kontrast prináša Adagio. Nad pokojnou harmonickou oporou sa rozvíja dlhá kantiléna sólového nástroja, ktorej charakter je blízky vokálnej melodike. Záverečné Prestoopätovne prináša hudbu plnú motorického pohybu a kontrapunktickej aktivity, pričom Bach stupňuje napätie predovšetkým dravou rytmickou energiou a brilantným vrstvením imitácií.
Vianočná omša in F pre sólo bas, detský zbor a orchester Norberta Bodnára vznikla rozšírením a prepracovaním Malej vianočnej omše pre detský zbor a orchestr z roku 1996. Oproti pôvodnej verzii pribudol sólový basový part (kvázi postava baču) a tri nové časti. Okrem textu omšového ordinária sú v tejto pôsobivej skladbe zhudobnené verše slovenskej ľudovej poézie. Autor o nej hovorí: „Po melodickej a harmonickej stránke, ako aj vďaka kombinácii s detským zborom, je moje dielo veľmi prístupné a ľúbivé. Do omše, ktorá pozostáva z piatich základných častí, som sa snažil implementovať všetko, čo súvisí s Vianocami a omšou vôbec: sólovú kadenciu organu, občasný a capella zbor, zvončeky, ľudové nástroje - ozembuch, fujaru, gajdy a celkovú veselú náladu. Teda snažil som sa potešiť skladbou nielen poslucháčov, ale aj seba.“
Une Cantate de Noël (Vianočná kantáta) patrí k posledným a zároveň najvýznamnejším dielam švajčiarskeho skladateľa Arthura Honeggera. Skomponoval ju v rokoch 1952–1953 pre Bazilejský komorný zbor a jeho zakladateľa Paula Sachera. Ide o rozsiahlu vokálno-inštrumentálnu kompozíciu pre barytónové sólo, miešaný zbor, detský zbor, organ a orchester. Honegger poňal vianočný príbeh ako fascinujúce prepojenie kompozičných prvkov a formovo ho vystaval z rôznych, navzájom kontrastných úsekov. Úvod je poznačený temným, napätým zvukovým charakterom. Organ uvádza pomalú hudbu, z ktorej postupne vyrastá zborové De profundis podľa 130. žalmu. Hudobný priebeh smeruje k dramatickému vrcholu a následnému biblickému posolstvu o narodení Krista. Ťažiskom kantáty je Quodlibet des Noëls. Honegger v ňom súčasne prepája tradičné francúzske a nemecké vianočné piesne s latinským textom Gloria. Vrstvenie a kontrapunktické spájanie piesní vytvára osobitý a pestrý hudobný obraz, v ktorom sa rozličné tradície stretávajú vo veľkolepom zvukovom formáte.
