Béatrice et Bénédict
je komická opera v dvoch dejstvách od Hectora Berlioza. Ten je zároveň aj autorom francúzskeho libreta, ktoré vychádza z motívov Shakespearovej hry Veľa kriku pre nič. Predohra k opere Béatrice et Bénédict je najznámejším hudobným číslom diela. Je voľne štruktúrovaná a dokonale hudobne charakterizuje podstatu diela tým, že anticipuje viaceré známe úseky opery. Berlioz považoval niektoré čísla tejto opery za svoje najúspešnejšie hudobné diela. Bola to podľa neho jedna z najsviežejších a najoriginálnejších partitúr, aké kedy napísal.
Štyri symfonické básne podľa Arnolda Böcklina
od Maxa Regera sú orchestrálne diela inšpirované obrazmi švajčiarskeho symbolistického umelca Arnolda Böcklina. Jednotlivé časti cyklu evokujú pestré obrazy a kontrastné nálady a zároveň demonštrujú Regerovo majstrovstvo orchestrálnych farieb, sofistikovaných textúr a bohatých, neskororomantických harmónií. Reger skomponoval tento cyklus v roku 1913 a je jedným z jeho posledných rozsiahlych orchestrálnych projektov. Tieto symfonické básne sú ukážkovým príkladom toho, ako Reger využil symbolistické umenie ako inšpiráciu na vytvorenie podmanivej a expresívnej hudby.
V Symfónii č. 6 F dur
„Pastorálnej“
sa spája Beethovenova hudba s poetickou ideou. Beethoven si postavil za cieľ vyjadriť inštrumentálnymi prostriedkami nielen isté pocity a idey, ale aj niektoré javy zo života a rázne vykročil na pole programovej hudby. Dal názov nielen celému dielu, ale aj jeho jednotlivým častiam. Skladateľovým zámerom nebolo iba vyjadrenie vidieckeho života. Jeho zvukové obrazy, v ktorých nechýbajú ani ilustračné prvky, sú odrazom vyznania, aké u citlivého človeka vyvoláva kontakt s prírodou. Namiesto prvoplánových zvukomalebných efektov sa však v Beethovenovej Pastorálnej symfónii odvíja atmosféra plná poézie a všetky prostriedky slúžia na zdôraznenie náladového koloritu a podčiarkujú citovú výpoveď.
