KONTRABAS V ŽENSKÝCH RUKÁCH

Predohra k opere Ruslan a Ľudmila patrí k najznámejším a najčastejšie uvádzaným orchestrálnym skladbám Michaila Glinku. Opera, skomponovaná podľa Puškinovho rovnomenného rozprávkového eposu, mala premiéru v Petrohrade v roku 1842. Predohra je brilantným orchestrálnym obrazom, v ktorom akoby sa v niekoľkých minútach odohral celý rozprávkový svet opery. Jej jadro tvorí téma záverečného zboru, ktorá zaznieva v oslnivo rýchlom tempe. Glinka ju konfrontuje s ďalšími tematickými ozvenami opery a vytvára hudbu plnú energie, humoru a virtuóznej orchestrálnej hry. Prudké tempo, výrazné rytmické akcenty a brilantné využitie dychových nástrojov dávajú predohre dravý náboj.

Sergej Kusevickij je známy predovšetkým ako legendárny dirigent, jeho vlastná skladateľská tvorba však zostáva menej známa. Koncert pre kontrabas a orchester fis mol, op. 3 z roku 1905 patrí k jeho najvýznamnejším skladbám a zároveň k dielam, ktoré zásadným spôsobom prispeli k emancipácii kontrabasu ako koncertného nástroja. Kusevickij bol sám vynikajúcim kontrabasistom a dielo vzniklo v období, keď sa snažil ukázať dovtedy prevažne orchestrálny kontrabas ako nástroj schopný niesť melodickú líniu, vytvárať kantilénu a zvládnuť technicky náročnú virtuóznu hru. Koncert preto využíva široké výrazové možnosti nástroja od mäkkých, spevných fráz až po brilantné pasáže vo vysokých polohách. Jednočasťová kompozícia má tri výrazovo odlišné časti, ktoré na seba plynulo nadväzujú.

Symfónia č. 39 Es dur patrí k Mozartovým posledným trom symfóniám, ktoré skomponoval v priebehu jediného leta roku 1788 a predstavuje jeden z vrcholov jeho symfonickej tvorby. Dielo svedčí o mimoriadnej koncentrácii a tvorivej sile skladateľa v posledných rokoch jeho života. Majestátny úvod prvej časti odhaľuje nezvyčajnú kombináciu monumentálnej i dramatickej atmosféry a pripomína slávnostnú ouvertúru. Hudba sa rozvíja v pohyblivej sonátovej forme a prináša kontrast medzi energickou hlavnou myšlienkou a lyrickými vedľajšími témami. Druhá časť je nositeľkou hlbokej a dojemnej expresie na vlnách pokojne plynúcej melodickej línie. Po vzletnom Menuete nasleduje záverečné Allegro. Je brilantnou ukážkou Mozartovej invenčnosti a kompozičnej vynaliezavosti, pričom hudba v sebe spája eleganciu, dramatickosť, humor a dokonalú formovú vyváženosť.