SVETOVÉ PREMIÉRY MADE IN SLOVAKIA

Štátna filharmónia Košice pod taktovkou dirigenta Mariána Lejavu pripravila päticu diel súčasných slovenských skladateľov, blízkych obdobím svojho vzniku, no navzájom kontrastných druhovo aj estetickým smerovaním.

Vlny melanchólie sláčikového orchestra, slávnostné jubiloso, ofertórium, beatnický splín aj koncentrovaná orchestrálna esej – to všetko sa bok po boku ocitá na programe koncertu. Programová pestrosť je daná v prvom rade generačným rozptylom zastúpených autorov: Iris Szeghy aj Peter Machajdík sú napriek rokom života v zahraničí na domácej scéne etablovaní desaťročia, Mirko Krajči je ich trocha mladším generačným spolupútnikom, kým Šimon Lučenič a Robert Kolář ukončili štúdiá kompozície na VŠMU iba v minulom roku.

V druhom pláne táto pestrosť pramení z rozličných estetických východísk jednotlivých autorov, čo je celkom prirodzený jav, obzvlášť ak ide o kompozície, ktoré vznikli len nedávno a – s jedinou výnimkou – pôjde o svetové premiéry. Ak by sme chceli hľadať niečo, čo ich spája, bola by to jednak snaha o bezprostrednú expresivitu, jednak intenzívny kontakt s rôznymi podobami tradície, ktorý býva takmer pravidlom, ak slovenský skladateľ siahne po orchestrálnom médiu.

Pomyselná deliaca čiara dramaturgie koncertu by mohla viesť medzi abstraktnou „čistou“ hudbou a hudbou s výraznejším programovým akcentom. Do prvej kategórie spadajú dve diela z úvodu koncertu: Melodia das Ondas Eternas Šimona Lučeniča je autorovou diplomovou prácou a v „monochromatickom“ zafarbení sláčikového orchestra reaguje na estetiku aj kompozičné postupy minimal music v podobe zvukových (aj expresívnych) vĺn na pomyselnej rozčerenej morskej hladine; Ouvertura jubilea Mirka Krajčiho je skladbou vytvorenou pri príležitosti 80. výročia založenia Slovenskej technickej univerzity a je vskutku hudbou k slávnostnej príležitosti, vytvorenou v komunikatívnom jazyku v duchu tradície slávnostných predohier.

Programovou hudbou v pravom zmysle je naproti tomu orchestrálna kompozícia Deň, po ktorom ľudstvo zmúdrelo Petra Machajdíka, v ktorej autor tematizuje veľmi pálčivú problematiku aktuálneho verejného diskurzu, ktorý v priebehu ostatných rokov prešiel procesom až hrozivého zhrubnutia a vulgarizácie. Vo Švajčiarsku žijúca slovenská skladateľka Iris Szeghy vytvorila ešte v predpandemických časoch svoje Rekviem, do ktorého popri textoch latinskej omše za zomrelých včlenila aj básnické texty troch známych poetiek. Offertorium je jedinou časťou veľkorozmerného diela, v ktorej neúčinkuje zbor a ktorá sa môže uvádzať aj samostatne. Textovú zložku tvorí krátka, no apelatívna báseň Emily Dickensonovej, volajúca po ochrannom ramene Spasiteľa – s výsledkom viac ako neistým…

S anglickojazyčnou poéziou, hoci celkom iného razenia, pracuje vo svojej Sunflower Sutra aj Robert Kolář; rovnomennú báseň Allena Ginsberga však nevkladá do úst vokálnemu sólistovi, ale vpisuje ju do partu sólového klarinetu, prípadne do partov orchestrálnych hráčov, aby sa ňou mohli inšpirovať pri kreovaní zvukovej podoby inštrumentálneho „zhudobnenia“ Ginsbergovej fantazijnej a splínom nostalgie dýchajúcej básnickej vízie...

Text: Robert Kolář