V seriáli Mám svoje miesto vo filke pokračujeme debatou so sympatickými manželmi, ktorým v žilách koluje „filharmonická krv“ tej najvzácnejšej skupiny: AB. Samozrejme, reč je o abonentoch, ktorí investovali dôveru do koncertných cyklov A aj B. Ich motívy sú jasné: Filka, to je relax, rituál, rande, posol Vianoc či sprievodkyňa, ktorá dokáže aj hudobného laika pretvoriť na veľkého obdivovateľa Gustava Mahlera. Zoznámte sa s Erikou a Tomášom BEKECSOVCAMI.
Malé pozorovanie z našej predkoncertnej špacírky v Štátnej filharmónii Košice (ŠFK): Šatniarky, uvádzačky aj čašníčka v bare sa vám zdravia ako starým dobrým známym. ☺
Erika: To bude tými rokmi objednávania (smiech), máme know-how, chodíme si objednávať dopredu na prestávku. Ale nie, asi tá pravidelnosť robí, že nás vo filharmónii poznajú – aj keď zrejme nie po mene. Každý je veľmi milý, sme vďační za rodinný prístup. A nepoznáme len ľudí na bare a v šatni, všímame si aj hráčov v orchestri. Za tých osem rokov sa to už na pódiu dosť obmenilo. Vieme sa pobaviť o tom, kedy kto hrá, kde dnes sedí niekto iný a či príde aj nabudúce. Je to iba zmena dočasná alebo trvalá? A kde asi tak môže byť tá pani...?
Vidno, že ste ako abonenti členmi filharmonickej rodiny už od roku 2016. A len o dva roky dlhšie ste rodičmi. Ako sa vám darí skĺbiť 20 koncertov v sezóne a rastúceho syna?
Erika: Paradoxne, kým bol menší, bolo to jednoduchšie. Už začína mať vlastnú hlavu, ale keď bol malinký, troj- až päťročný, nemuseli sme vybavovať ani stráženie, chodil s nami. Niekedy potichu vysedel, niekedy pospal a zobudil sa na potlesk. Vyrástol pred očami vašej kolegynky z pokladne. Zásobovala ho lízankami, aby si užil koncert a mal sa na čo tešiť cez prestávku.
Rozprávame sa pod heslom Mám svoje miesto vo filke. Tie vaše sú v prvom rade na balkóne. Čo pre vás znamenajú? Myslím predovšetkým metaforicky.
Erika: Teším sa z nich, pretože som vizuálny typ. Navyše, sedíme skraja, môžeme prísť o dve minúty sedem a nemusíme nikoho vyrušovať. A to „moje“ miesto vo filke je pre mňa hlavne o dôvere, že niekto za mňa vyberie niečo dobré a ja odídem so zážitkom. A dá sa povedať, že aj o objavovaní. Ja si totiž dopredu nenapočúvam program ako manžel.
Tomáš, bežne počúvate diela pred koncertom?
Tomáš: Počúvam, ale už je na to menej času. No naživo je to vždy iné a tu by som sa vrátil k miestu vo filke. Je pre mňa dôležité, že ho mám, ale nejde o konkrétnu stoličku . Úplne za všetko hovorí, že práve vy ste ma naučili počúvať Mahlera. Keď som ho počul na Rádiu Devín, povedal som si, krásna hudba, ale nikdy som nemal k nemu bližší vzťah. Až kým ste asi pred štyrmi – piatimi rokmi nehrali jeho druhú symfóniu. Píšete často o transcendentálnosti a ja som mal vtedy naozaj transcendentálny zážitok. Neskutočné. Odvtedy som si o Mahlerovi prečítal životopisy, korešpondenciu, všetko možné a nemožné a napočúval som si jeho diela od viacerých dirigentov. Otvorili ste mi dvere do novej dimenzie. To isté sa mi stalo s Fibichovou symfóniu. Odvtedy ho rozoznám okamžite.
Aká je vaša optika na filku? Vnímate detaily, alebo ste fanúšikovia celku?
Erika: Kým sa vo filke nepostaví stromček, ja ešte nemám Vianoce. Vždy sa teším, keď svieti. Všímam si aj, že každý rok meníte vizuál centrálnej ikebany. Áno, možno cez ten ženský pohľad vnímam výzdobu, kvety a ďalšie detaily.
Tomáš: Mne sa páči určite celok, celý koncept. Aj to, že je to v „bužni“, ktorá má svoju históriu. Vidím, že to tu renovujete. Úplný detail, že máte pravdepodobne nové radiátory, ešte aj takéto niečo sme minule rozoberali.
Predsa sme skončili opäť pri detaile... A čo filharmonický rituál, majú ho Bekecsovci?
Erika: Je to naše rande, pekne sa jeden pre druhého oblečieme. Môžeme sa venovať sami sebe aspoň pred koncertom a cez prestávku. Máme zažitý rituál, že ideme každý rok na Rybovku a chodievame aj na Novoročný koncert, hoci teraz bude neskôr. Kedysi sme 1. januára napoludnie pozerali koncert Viedenských filharmonikov a potom večer sme šli aj do Domu umenia. A keď ste v Košiciach zahrali rovnakú „perličku“ ako vo Viedni, to bolo skvelé.
Čo si myslíte, dokedy budete abonentmi?
Tomáš: Do konca života. Určite. Po celom týždni sa môžem spoľahnúť na to, že tu vypnem. Zaznie prvý tón a človek je niekde úplne inde, zrelaxovaný a tak, ako povedala manželka, máme rande. Toto je niečo, čo si nechcem nechať vziať do konca života. Je famózne, že v takom malom meste máme také úžasné teleso. Mnohým ľuďom, ktorí mi povedali, v akých koncertných sálach boli a čo všetko počuli, som odpovedal, nech sa idú pozrieť do Košíc. A budú veľmi, veľmi milo prekvapení, že nemusia cestovať do Sydney...
>>> Čítajte aj: Mám svoje miesto vo filke: Filharmonici, ďakujem, že ste tu. A ja som tu pre vás! <<<
Kontakt pre médiá:
Jana Tomalová, PR manažérka ŠFK
+ 421 918 802 101,
jana.tomalova@sfk.sk
