Štátna filharmónia Košice (ŠFK) vstupuje do 58. sezóny s heslom Nástroj v správnych rukách. Nuž, keby len jeden! Perkusionisti ovládajú umenie hry na tympany, xylofón, marimbu, veľký a malý bubon, činely, tamburínu, rôzne druhy gongov, kastanety, triangel a mohli by sme pokračovať. Vedúci skupiny bicích nástrojov ŠFK Miroslav Greman rozpráva o pokore, koncentrácii a o tom, že majstrovstvu hudobníckeho remesla sa človek učí celý život.
Rovná sa ŠFK.
Keby bicie hudobné nástroje a paličky vedeli rozprávať, čo by o Tebe prezradili?
Trápi nás dovtedy, pokiaľ nenájde zvuk podľa jeho predstáv.
Pamätáš si na Tvoj prvý moment s bicími nástrojmi?
Bolo to asi v piatej triede na základnej škole. Dovtedy som hral na zobcovej flaute, skúšal som aj trúbku. Neviem, čo bol rozhodujúci moment, ale začal som doma búchať po hrncoch a zistil som, že ma bicie jednoducho priťahujú. Zašiel som za riaditeľom ZUŠ-ky a ten ma poslal rovno do suterénu – k mladému učiteľovi, bigbiťákovi s dlhými vlasmi, ktorý ma od začiatku viedol ku všetkým bicím nástrojom, vrátane melodických, čo je v rámci ZUŠ úplne famózne. Nebyť Peťa Kršku – u čiteľa hry na bicích nástrojoch na ZUŠ Ladislava Stančeka v Prievidzi, môj život by vyzeral určite inak. Stal sa mojím životným mentorom.
Mal si od začiatku jasné budúce povolanie?
Úprimne, na konzervatórium som sa vôbec nechystal. Chodil som na inú strednú školu, popritom som ostal verný ZUŠ-ke a bicie som šiel študovať až po maturite. Rozhodujúci moment prišiel počas návštevy mojej sestry v Berlíne. Zaviedla ma do obrovských hudobnín, kde som prvýkrát videl celé poschodie venované bicím nástrojom a notám. V kinách práve bežal Titanic, do ktorého som bol úplne zbláznený, fascinuje ma všetko okolo lode. Sestra mi povedala, že mi kúpi noty na klavír zo soundtracku, keď pôjdem na konzervatórium. Voľba bola jasná.
Keď to tak po rokoch zhodnotím, je dojemné, že keď človek začína s orchestrálnou hrou, trápi sa s nedostatkom praxe, niekde neprajú okolnosti a potom to proste „vypáli“, ako to bolo na konkurze v Košiciach. Aj miesto vedúceho vnímam s pokorou, ako prejav dôvery. Vážim si nesmierne celú našu partiu, stále sa radím s Jožkom Kapalkom, predošlým vedúcim. Každý si povie názor, dohodneme sa a takto to u nás, chvalabohu, funguje.
Túto sezónu otvárame sloganom Nástroj v správnych rukách. Hovorí najmä o orchestrálnom remesle. Priblížiš nám precízne remeslo perkusionistu?
Má viac levelov, no vždy sú najdôležitejšie koncentrácia a počítanie. Sú skladby, keď je potrebné obzvlášť fungovať ako hodinky. V Stravinského Svätení jari sa stačí oneskoriť o milisekundu a môžeš zložiť ruky a pokloniť sa. Potom sú diela, kde je viac priestoru na muzikalitu, prácu s frázou a farbou zvuku. A pri komornej hudbe je zasa najdôležitejšie, aby hudobníci dýchali a cítili hudbu ako jeden, nech ide o akúkoľvek kombináciu nástrojov.
Aj klasika je v správnych rukách – filharmonických. Čo z nášho repertoáru najviac poteší Tvoje perkusionistické ja? A je to tá istá hudba, ktorú si rád vypočuješ aj ako poslucháč?
Budem citovať môjho učiteľa: „Rád hrám hudbu, ktorá je dobrá.“ Nezáleží na období ani na tom, či je to komorná alebo symfonická skladba. Dôležité je, aby mala farbu, emóciu, aby strhla. Ako tympanista sa vždy rád vraciam k Beethovenovi, to je taký náš šlabikár. Z veľkých symfonických diel mám veľmi rád Čajkovského a ruský romantizmus. A keď chcem skutočnú výzvu, tak je to Stravinskij. Ako poslucháč si hudbu vyberám podľa nálady. Niekedy si pustím klasiku, niekedy si radšej doprajem ticho, alebo si pustím rádio.
>>> Kalendár podujatí Štátnej filharmónie Košice <<<
Inak, máš pred koncertom hráčsky rituál?
Keď viem, že ma čaká ozaj náročný part, v duchu sa pomodlím. Znie to asi zvláštne, nie som ani pokrstený a nikdy som nebol nábožensky vedený. Ale v tej chvíli poprosím o pokoj a silu, aby som zahral čo najlepšie. To je asi môj jediný rituál.
Náročné orchestrálne party z Teba robia dočasne veriaceho? :)
Dá sa to tak povedať. (smiech)
S remeslom sa spájajú cechy. Čo pre Teba znamená ten filharmonický?
Úprimne, bol by som rád, keby cechy existovali aj dnes. Nielen vo filharmónii, ale vo všetkom. Kedysi malo remeslo pravidlá a človek si musel svoje miesto zaslúžiť. Dnes sa za odborníka často pasuje každý, kto má správne náradie. No skúsenosti a poctivé základy sa nedajú ničím nahradiť.
Vo filharmónii je tým pomyselným vstupom do cechu konkurz. Ten je najťažší. A keď ním človek prejde, práca sa vlastne len začína. Treba neustále hrať, počúvať skúsenejších kolegov, prijímať rady a pracovať na sebe. Myslím, že práve o tom je skutočné hudobnícke remeslo.
____________________
Kontakt pre médiá:
Jana Tomalová, PR manažérka ŠFK
+ 421 918 802 101,
jana.tomalova@sfk.sk
