Na skupine plechových dychových nástrojov ho najviac fascinuje tutti hranie vo fortissime. Ľudovo povedané, dobrá partia a poriadny rachot! Bol jedným z prvých študentov hry na tube na slovenských konzervatóriách. Najväčšiu reprezentantku dychovej sekcie (váži zhruba 13 kilogramov, hoci o dáme by sa to nemalo prezrádzať) objíma v Štátnej filharmónii Košice takmer štyridsať rokov. Juraj Bombala.
Dá sa povedať, že môj životný cieľ, ktorý sa mi splnil. Už keď som pochodoval v dychovke, bavil ma kontakt s ľuďmi, hudba, veľká partia a vedel som, že toto chcem robiť. Dodnes je tuba mojím zamestnaním aj koníčkom.
Keby tuba vedela rozprávať, čo by o Tebe asi tak povedala?
Krupica! To je otázka... Hádam, že ma miluje. :-)
:-) Nepochybne. Pamätáš si na moment, keď vstúpila do Tvojho života?
Pôvodne som hral na akordeóne, ale veľmi ma to nebavilo. V dychovke som mal kamarátov, boli tam aj pekné dievčatá, takže som začal hrať na trombóne. Bolo to predsa len veselšie, ako cvičiť sám a naťahovať mechy. Neskôr im chýbal tubista a keďže som bol najvyšší z partie, tak ma „prehodili“. A hneď sa mi to aj zapáčilo.
Z dychovky v Turčianskych Tepliciach si sa do Košíc dostal akými cestami?
Po ľudovej škole umenia som nastúpil na konzervatórium v Žiline ako jeden z prvých študentov hry na tube na Slovensku. Tak mi to aspoň povedali v tom 1979-tom... Hodiny som mal prvé roky v soboty s pedagógom, ktorý dochádzal zo Zlína, vtedajšieho Gottwaldova. Po konzervatóriu som začal v divadle v Banskej Bystrici a asi po dvoch týždňoch som odišiel aj s tubou na vojnu do Armádneho umeleckého súboru Víta Nejedlého do Prahy. Po vojne som sa vrátil do Banskej Bystrice. No a do Štátnej filharmónie Košice (ŠFK) som nastúpil v roku 1988, uvoľnilo sa tu miesto tubistu, môj predchodca mal nejaký úraz prsta.
Veľmi dôležitý je nátisk – teda svaly okolo úst. Musia byť neustále v kondícii, to ale platí pre všetkých dychárov. Je dôležité byť s nástrojom v pravidelnom kontakte, ideálne každý deň. Ak nie, darmo sa potom človek rozohráva.
Tuba navyše nie je nástroj, ktorý má v orchestri veľa sólových príležitostí a môže sa naplno predviesť. Treba byť pripravený na moment, keď ten priestor dostane. Takže nestačí byť disponovaný len technicky, človek musí byť v pohode aj psychicky.
Čo Ťa fascinuje na skupine „plechov“?
Určite to, že sme dobrá partia. Navzájom si pomáhame – pri hraní a niekedy pri počítaní taktov – predsa nehráme takpovediac od začiatku do konca ako sláčikári. Jednoducho sa na seba môžeme vo všetkom spoľahnúť.
A potom je tu ten zvuk s obrovskou energiou. Keď sa spoločne ozvú trombóny, trúbky a tuba, je to obrovská sila. Keď všetko ladí a hráme spolu, je to nádherný pocit.
Čo si najviac ceníš na filharmonickom „cechu“?
Opäť – určite perfektný kolektív. Poznám aj iné orchestre, ale u nás sú vzťahy ešte ľudskejšie a prirodzenejšie. Páči sa mi, že tu nezáleží na veku ani na pozícii. Sme tu priatelia všetci od koncertného majstra po prevádzku, či máš 70 alebo 20 rokov. Môžeme sa na seba spoľahnúť, dôverujeme si a keď sa niekomu občas niečo nepodarí a „kiksne“, veď je to živý výkon, nikto sa na teba nepozerá. V takom kolektíve sa pracuje najlepšie.
Veríme, že aj klasika je v správnych rukách – v rukách ŠFK. Čo z nášho repertoáru hráš najradšej?
Najradšej hrám veľké romantické kusy. Čajkovskij, Prokofiev, Rachmaninov – tam má tuba naozaj svoje miesto. Mám rád melodické pasáže, ktoré gradujú od takmer sólových miest tuby s pozaunami až po poriadny „rachot“. Fascinuje ma tá obrovská úroveň dynamiky.
A jasné, že milujem aj Mozarta a Beethovena, lebo tam tuba nie je vôbec (smiech). Toto tam nemusíš dávať!
>>> Kalendár podujatí Štátnej filharmónie Košice <<<
____________________
Kontakt pre médiá:
Jana Tomalová, PR manažérka ŠFK
+ 421 918 802 101,
jana.tomalova@sfk.sk
