Umenie počas karantény.
Rozhovor s koncertným majstrom a dirigentom Marošom Potokárom
So životom Štátnej filharmónie Košice (ŠfK) je spätý od malička. Ako malý chlapec nasával čarovnú atmosféru orchestrálnych skúšok a koncertov filharmónie, kde jeho mama dlhé roky zastávala post prvej flautistky. Jemu však učarovali husle a láska k nim postupne prerástla aj k dirigovaniu. Do orchestra ŠfK nastúpil pred dvanástimi rokmi ešte ako študent VŠMU a stal sa tak jedným z najmladších koncertných majstrov vôbec. Dnes ho mnohé orchestre poznajú nielen ako znamenitého huslistu, ale aj ako renomovaného a pohotového dirigenta. Podobne ako iných umelcov, aj jeho koncertnú a dirigentskú činnosť nečakane prerušila karanténa. Ako ju zvláda a čomu sa počas nej venuje nám Maroš Potokár prezradil v nasledujúcom rozhovore.
Umelecký svet u nás ovplyvnili prísne opatrenia ako prvý, teda hneď od začiatku. Zákaz koncertov a verejných podujatí patril medzi prvé kroky súvisiace so zamedzením šírenia nákazy. Ako zasiahol Teba tento rýchly zvrat udalostí?
Mňa táto situácia zastihla v mojom asi najnáročnejšom období sezóny, kedy som sa okrem povinností v ŠfK zároveň podieľal ako dirigent na nových premiérach opery i baletu Národného divadla v Ostrave, kde som sa práve nachádzal. Mrzí ma, že naše úsilie a práca na mimoriadne náročnej opere E. W. Korngolda Mŕtve mesto žiaľ nebude môcť vyvrcholiť premiérami. Rovnako som sa tešil na pripravovanú Košickú hudobnú jar, alebo niektoré zaujímavé diela, ktoré nás ešte čakali v abonentných koncertoch ŠfK ako napríklad Symfóniu Maliar Mathis P. Hindemitha či Metamorfózy pre 26 sólových sláčikových nástrojov R. Straussa.
Čo Ti napadne ako prvé pri spomienke na svoj posledný koncert vo filharmónii? Zrejme ani Ty si vtedy ešte netušil, že bude na dlhšie obdobie posledným...
Áno nikto sme netušili, že sa po tomto koncerte ešte dlho nebudeme môcť vrátiť na pódium. Prvé čo sa mi vyjaví pri spomienke naň je asi krásne sólo lesného rohu, ktoré otvára Sibeliovu piatu symfóniu v podaní nášho skvelého kolegu Dávida Bagolyho, ale aj našim šéfdirigentom citlivo uchopená pochmúrna severská atmosféra symfónie s dobre vystavaným obrovským a strhujúcim gradačným oblúkom, alebo v kontraste stojaci radosťou a krásou sršiaci Beethovenov trojkoncert v podaní členov Dvořákovho tria.
Máme za sebou už viac než mesiac prísnej karantény, kde a ako zvládaš toto obdobie?
#somdoma :-) Trávime s manželkou toto obdobie samozrejme doma. Je pre nás nezvyk byť spolu doma tak často a súvisle takže sa z toho tešíme, hoci nám obom chýba práca a kultúrny život. Užil som si dostatok spánku, ktorého deficit si každoročne zbieram počas celej sezóny a prišiel čas aj na také večne odkladané upratovanie nášho „pracovného neporiadku“ v notách, šuflíkoch...
Pre umelca je náročné cvičiť a udržiavať sa v kondícii, keď vlastne ani nevie, kedy sa opäť dostane pred publikum. Ako sa v týchto dňoch udržiavaš „vo forme“ a v kontakte s umením?
Udržiavanie sa vo forme pre umelcov nemusí byť viazané na koncertné vystúpenia. Mnoho rokov štúdia huslí je o nekonečnom cvičení a zlepšovaní sa s malým percentom vystúpení. Takže som v takom vysokoškolskom móde. Siahol som napríklad po tvorbe Ysayea, Prokofieva, Ernsta, ale aj Bacha, Beethovena a ďalších.
Máš v tomto období čas aj napríklad na nejaké koníčky alebo činnosti, ktorým si sa pred tým nestíhal venovať?
Mojim obľúbeným koníčkom, alebo skôr športom ako to rád nazývam je šach, ktorému sa teraz venujem častejšie než popri práci. S obľubou vyzývam napríklad svojho bratranca, s ktorým hrávame online. Mám konečne viac času aj na počúvanie hudby a spoznávanie nového repertoáru vo všetkých druhoch a žánroch vážnej hudby ktorým sa venujem. Chcem pokračovať aj v štúdiu cudzích jazykov, ktorým som sa v posledných rokoch okrajovo venoval.
Karanténa každému z nás, ktorí sme zostali doma niečo vzala, ale aj dala. Je na tejto celej situácii niečo, čo vyslovene vnímaš ako pozitívne, či už vo všeobecnosti alebo osobne priamo vo svojom živote?
Keď sme sa mnohí takto radikálne museli odstrihnúť od práce, ktorou sme boli denno denne pohltení a čakali sme týždne niekedy aj mesiace na nejaký voľný deň, zisťujeme, že sme sa veľmi rýchlo nabažili oddychu, a že nám práca (zvlášť tá naša) chýba oveľa viac než by sme možno čakali. Myslím, že si budeme oveľa viac vážiť nielen naše krásne povolanie, ale aj všetky doteraz samozrejmé veci o ktoré sme nateraz prišli, ako napríklad zájsť k babke na rodinný obed, ísť s priateľmi na kávu, dýchať čerstvý vzduch bez rúška... Verím, že situácia sa čoskoro zlepší, a že sa budeme môcť opäť stretávať aj v našom Dome umenia pri našom krásnom umení.
Ďakujeme za rozhovor
