Bartók - Suchoň - Šostakovič

Hneď ako Dmitrij Šostakovič v roku 1927 uviedol svoju 1. symfóniu f mol, bolo zrejmé, že ide o jedného z najväčších géniov mladej generácie. Jeho opera Lady Macbeth zaznamenala enormný úspech a chválospevy kritikov, až do chvíle, kedy si jedno z moskovských predstavení v roku 1936 pozrel J. Stalin. Nasledujúci deň vyšla v denníku Pravda recenzia, ktorá ho označila za nepatriotického intelektuála, ktorého dielo ohrozuje a poškodzuje ducha sovietskeho ľudu. Operu okamžite stiahli z repertoáru a nesmela sa hrať. Ideologicky ladená kritika zasiahla Šostakoviča natoľko, že sa z nej nikdy úplne nespamätal. Zo dňa na deň sa tak zo Šostakoviča, ruského „zlatého chlapca“ stala persona non grata. Zo strachu z vyhostenia do väzenského tábora na Gulagu, musel Šostakovič písať tak povediac o život. Musel prísť s dielom, ktoré by ukázalo, že dokáže napísať politicky akceptovateľnú hudbu a osvojiť si prakticky zo dňa na deň úplne nový štýl. Výsledkom bola jeho 5. symfónia. Krátko pred premiérou skladateľ vyhlásil v publikovanom článku, že bol reformovaný vládnym úsudkom, a že cieľ ktorý si stanovil pre svoju prácu je celým svojim úsilím prispievať k rozvoju svojej krajiny. Jeho predstieraná kajúcnosť a hudobná reformácia presvedčili úrady, aby mu dovolili vrátiť sa ku komponovaniu. Symfónia bola podľa vonkajších znakov jednoduchšia a populárnejšia, než čokoľvek, čo kedy dokončil a to ho rehabilitovalo v očiach sovietskej vlády. Napriek vyjadreniam skladateľa a povrchnému prijatiu oficiálnych štruktúr, piata symfónia Šostakoviča mala ďaleko od pokánia. Odhaľte s nami Šostakovičovu bolesť, krivdu, hnev, satiru, zúfalstvo či tichú modlitbu, ako jeho tajné posolstvo ukryté v rafinovanom, režimu vyhovujúcom „kompozičnom obale”.