BEETHOVENOVA PASTORÁLNA

V Symfónii č. 6 F dur Pastorálnej sa spája Beethovenova hudba s istou poetickou ideou. Ak odhliadneme od mnohých jeho sonát s náladovo rozmanitým charakterom alebo od Symfónie č. 5 zrodenej z vlastných zážitkov, predovšetkým Symfónia č. 3 Eroica predstavuje úsilie uchopiť poetický obsah symfonickou formou. Beethoven si však postavil za cieľ vyjadriť inštrumentálnymi prostriedkami nielen isté pocity a idey, ale aj niektoré javy zo života a rázne vykročil na pole programovej hudby. Beethoven dal názov nielen celému dielu, ale aj jeho jednotlivým častiam a na vysvetlenie dodáva slová umiestnené v partitúre: „Viac citového výrazu ako maliarstva.“ Skladateľovým zámerom nebolo teda iba vyjadrenie vidieckeho života. Jeho zvukové obrazy, v ktorých nechýbajú ani ilustračné prvky, sú odrazom vyznania, aké u citlivého človeka vyvoláva styk s prírodou. Namiesto prvoplánových zvukomalebných efektov sa však v Beethovenovej Pastorálnej symfónii odvíja atmosféra plná poézie a všetky prostriedky slúžia na zdôraznenie náladového koloritu a podčiarkujú citovú výpoveď. Prvá časť zobrazuje jednoduchosť a prirodzenosť. Krásna melódia hlavnej témy vytvára pokojný pastiersky ráz skladby v príjemnej, bezstarostnej nálade. V druhej časti sa odohráva pôvabná lyrická scéna naplnená citom. Tretia časť znie v rytme rakúskeho ľudového tanca ländlera, Beethoven tu majstrovsky vyjadril náladu veselých a hrmotných dedinských zábav v okolí Viedne. Kým štvrtá vyjadruje hrôzy búrky s poryvmi vetra a burácajúcim hrmením, finále, príbuzné prvej časti, opäť prináša pastiersku pieseň a upokojenie v premenách zapadajúceho slnka.