MAHLER A ŠOSTAKOVIČ: HUDBA OSUDU

Mahlerov cyklus Piesne o mŕtvych deťoch ukazuje smutnú múdrosť dozretého a osudom skúšaného človeka. Je to zároveň jeden z najkrajších piesňových cyklov v novodobej hudobnej literatúre. Skladá sa z piatich piesní, ktoré boli koncipované ako jednoliaty, nerozdeliteľný celok. Názov cyklu odzrkadľuje celý jeho obsah, texty sú plné smútku, zádumčivosti, bolesti a rezignácie. Hudba je pokojná, prevažne preniknutá smútkom a melanchóliou. Pôvodné dielo Kindertotenlieder bolo cyklom básní, ktoré napísal básnik Friedrich Rückert v prívale smútku po smrti svojich dvoch detí a ktoré vyjadrovali tichý súhlas s osudom. Mahler vybral päť Rückertových básní a zhudobnil ich v rokoch 1901 až 1904. Piesne sa nesú v Mahlerovom neskororomantickom idióme a rovnako ako texty odrážajú zmes bolestných pocitov, ale i fantazijné obrazy detského sveta. Záverečná pieseň prináša priam transcendentálne nálady.

Dmitrij Šostakovič skomponoval svoju Symfóniu č. 10 v roku 1953, po desaťročnej prestávke a takmer okamžite sa stretla s mimoriadne priaznivým ohlasom. Symfónia č. 10 nemá vyložene programovú náplň, jej prvú časť otvára široko rozvinutá téma, pričom hlavná i vedľajšia téma sú spevné a jednoduché. O to kontrastnejšie je dynamické rozvedenie, charakterizuje ho rôznorodosť využitia bicích nástrojov i drsnosť inštrumentácie. Kým druhá časť sa rozvíja v pochodovom rytme s mnohými dynamickými kulmináciami, tretia časť Allegretto prináša akúsi fantáziu v rytme valčíka. Mnohotematické záverečné Allegro sa skladá z viacerých epizód. Dielo korunuje výrazná a jednoznačná živelná kóda.